Ste „sladký zadok”? Niektorí ľudia sa ním stávajú už od narodenia
Niektorí ľudia sa stávajú už od narodenia „sladkým zadkom”. Genetika podmieňuje tých, ktorí potrebujú skonzumovať viac cukru, aby dosiahli taký istý glykemický index cukru ako tí, ktorí si vystačia s minimálnym množstvom cukru.
Výsledky štúdie preukázali, že „sladké zadky” majú v zárodkoch svojej existencie slabšie chuťové poháriky pre sladké. Preto potrebujú zjesť v jedlách viac cukru ako je bežné, aby dosiahli rovnakú úroveň sladkej chuti. Genetika zohráva približne 30% v kombinácii so sladkou chuťou, záleží od jednotlivca, ako sa s týmto deficitom vysporiada. Ak sme ako deti jedli priveľa sladkostí, neutlmí to našu citlivosť sladkého chuťového pohárika.
Veľa z nás si hádže do čaju niekoľko kociek cukru. Zdieľame spoločný názor, že dezert je najlepším chodom jedla počas dňa. V súčasnosti prišla nová štúdia s výsledkami, že práve táto neresť môže spôsobiť skôr škodu ako úžitok, ak sa bližšie pozrieme na našu genetiku. Taktiež zistili zaujímavý fakt- niektorí ľudia sa „sladkým zadkom“ stávajú už od svojho počiatku, bez toho, aby si zato mohli sami svojou životosprávou a stravovacími návykmi. Práve títo „nešťastníci ” zdedia po svojich rodičoch slabšiu schopnosť prijímania sladkého. V praxi to znamená: potrebujú prijať viac cukru ako ostatní, aby sa vyšplhali na takú istú úroveň uspokojenia zo sladkých dobrôt. Výskumníci vypracovali záverečnú správu, v ktorej podopierajú nasledovný fakt- jedinečná zbierka našich génov priamo ovplyvňuje náš zmysel citlivosti pre sladké.
Výskumníci ďalej objasňujú: „Výsledok je všeobecnou pravdou, ktorá nezávisí od použitia prírodných alebo umelo vyrobených sladidiel v jedle. Konzumovať cukor vo zvýšených dávkach sa často považuje za osobné zlyhanie. Naša štúdia zvrátila tento zaužívaný pojem a príčiny nesváru vidí v niečom inom- časť v mozgu, ktorá určuje naše vnemy pre citlivosť na sladké sa ukrýva v genetickej mozaike, ” vyjadril sa uznávaný doktor Daniel Reed, autor štúdie a pracovník centra organickej a anorganickej chémie v Monell. Ľudia, ktorí sa narodili so slabším sluchom, si potrebujú dávať hlasnejšie rádio. Podobne, ľudia narodení s nižšou schopnosťou citlivosti pre cukor si doprajú lyžicku cukru naviac, aby im chutil nápoj.
Doktor Reed a jeho tím testovali 243 dvojíc jednovaječných dvojičiek (monozygoti) a 452 dvojvaječných dvojičiek (dizygoti) spolu s 511 ľuďmi. Každý účastník ochutnal a potom zadelil intenzitu skúšaného jedla do 4 možností: fruktóza, glukóza, aspartam (umelé sladidlo) a Neohesperidínový ketón – NHDC (sladidlo vyrábané z citrusov). Prvé dve vzorky boli prírodné cukry, zatiaľ čo ďalšie 2 umelými sladidlami bez kalórií. Výsledok: jednovaječné dvojičky mali take isté výsledky, zatiaľ čo dvojvaječné dvojčatá mali iba polovicu zhodných výsledkov. Štúdia zameraná na dvojčatá dovolila výskumníkom nahliadnuť do ich DNA. O krôčik prispela ku chápaniu vnemov, ako reagujeme na intenzitu sladkostí.
Výskumníci prišli nato, že genetické faktory sa podpisujú 30 % z celkového pociťovania sladkého v závislosti od osoby. Štúdia odhalila ďalšie zaujímavosti- účastníci, ktorí označili prírodné cukry za málo sladké, pociťovali umelé sladidlá za nie veľmi sladké. Naskytá sa riešenie- je tu možnosť, žeby intenzita citlivosti fruktózy a umelých sladidiel bola na rovnakej úrovni.
Vedci neustále zdokonaľujú svoje postupy, aby mohli čo najlepšie pochopiť molekulárny proces našich tiel, ako dokážeme rozoznávať jednotlivé typy sladkostí. Skoršie testy na myšiach ukázali, že cestou k úspechu pre rozlíšenie kalorických a nekalorických cukrov je možný, pokiaľ sa bude vzťahovať len všeobecne na cukor, bez rozdelenia. Nedávne zistenia nabádajú k zdarnému výsledku, ktorý sa o krok vpred posunul v schopnosti pociťovať sladké rôzne. Výsledky odkazujú na vplyv nášho okolitého prostredia- to, koľko sme ako deti pojedli sladkostí, má vplyv na schopnosť vnímania sladkého v dospelosti.
Predpokladajme, že dvojičky konzumovali to isté čo iné deti- zistenie bližšie popisuje všeobecnú pravdu- výskyt jedál bohatých na cukry môže do veľkej miery ovplyvniť ich citlivosť chuťových pohárikov na sladké. „Naše zistenia evokujú verejne zaužívané skúsenosti- v prípadoch podávania pravidelných chodov jedál, sme nepostrehli žiadnu rozpoznateľnú schopnosť, ktorá by sa zhodovala v tej istej miere ” doplnil doktor Reed.
„Veľkou záhadou je, či by sa gény a hlavne ako, mohli ovplyvniť výber jedla v skorších štádiách. ” Pochopenie hlavnej podstaty, prečo je niekto sladký zadok, nakoniec pomôže výrobcom jedla na báze pásovej výroby okresať množstvá cukrov a umelých sladidiel, ktoré sa do mechanicky vyrábaných jedál pridávajú. ” znie jeho oficiálne stanovisko.
„Dnes už takmer každý odborník a takisto laik dvíha varovný prst- ako bežní spotrebitelia, lekári alebo verejný ústav zdravotníctva. Všetci sa snažia znížiť neúnosnú mieru pridávaného cukru do jedál, čo má negatívny dopad na zdravie. Bohužiaľ, máme v tejto záležitosti zviazané ruky. Náhradu za cukor sme dosiaľ nenašli. ” dopĺňa bližšie informácie.
„ Akokoľvek by sme sa snažili porozumieť, prečo niektorí ľudia majú zníženú schopnosť citlivosti na sladké, bolo by viac ako možné znížiť množstvá cukru v pripravovaných jedlách. V minulých rokoch sme sa viac sústreďovali na výskum citlivosti vnemov na horké chute a venovali menej priestoru získavaniu informácií o citlivosti na sladké chute ” hovorí vedúci autor výskumného tímu Daniel Hwang, doktor filozofie na univerzite v Queenslande. Spolupracuje s inštitúciou zdravotných výskumov QIMR v Berghofer.
„Naše ďalšie kroky budú smerovať ku identifikácii primárnych génov od ľudí, ktorí majú menšiu citlivosť vnemov na sladké v nádeji, že pochopíme ich hlavnú podstatu neaktívnych vnemov.” Štúdia bola publikovaná vo výskumoch zameraných na dvojčatá a ľudskú genetiku.
Na záver perlička, ktorú ste určite netušili: Je vedecky dokázané, že pri konzumácii slaných jedál nepotrebujeme nevyhnutne vypiť pohár vody. Ako všetci dobre vieme, chute by sa miešať nemali. Pri skonzumovaní slaného jedla nemáme chuť na sladké. Preto je dobré riadiť sa svojím vlastnými chuťami.
Foto: ilustračné (flickr.com)
