10 najbizarnejších zvykov a tradícií

Väčšina z nižšie uvedených zvyklostí patrí dnes už do histórie, čo je vo väčšine prípadov to najlepšie z najhoršieho. Už odpradávna boli tieto tradície považované za barbarské a pohanské rituály. Niekoľko z nich sa vymazalo z pamäti ľudstva len nedávno. Nech sa páči (alebo radšej nie), tu je zoznam 10 najčudnejších zvykov a tradícií, ktoré upadli do zabudnutia.

#10: GEJŠA
Všetky zvyklosti, týkajúce sa obdivovaných a často zatracovaných Gejší, zanikli nástupom novej, modernej doby. Kedysi bol hojný počet Gejší. Okolo roku 1900 ich bolo viac ako 25 000. V neskorších rokoch okolo roku 1930, sa z populácie nazbieralo viac ako 80 000 Gejší. Drvivá väčšina z nich bývala v starovekom hlavnom meste Japonska – Kyote. V súčasných rokoch nájdeme už len 10 000 reprezentantiek tohto kedysi, masového kultu. V Tokyu žije už len 100 Gejší. Je veľkým zázrakom natrafiť na skutočnú Gejšu. Gejše dnes už nevyrastajú v chudobných rodinách a sú zverené do domova pre výchovu Gejší už od malých dievčatiek. Stať sa Gejšou nie je len slobodným rozhodnutím dievčaťa, ale povinnosťou a rodinnou tradíciou. Dedí sa z pokolenia na pokolenie. Gejša vychová svoju dcéru a keď jej dcéra dovŕši požadovaný vek, od malého dievčatka sa očakáva, že bude pokračovať v šľapajách svojej matky. Našťastie, stať sa Gejšou sa už nevyžaduje od malých, nevinných dievčat. Nefungujú také prísne a striktné zákazy a pravidlá, ako to fungovalo v minulosti. Od mladých Gejší sa očakáva, že budú verné svojmu umeniu, ktorému sa celý život učia a nasledujú. Zahŕňa tradičné japonské tance, spevy, hudbu a ešte oveľa viac. Pravé Gejše nie sú známe pre prostitúciu a služby s ňou spojené, hoci sa stáva, že súčasné Gejše môžu veľmi ľahko skĺznuť do týchto mútnych vôd.

#9: SÚBOJ
Od 15. do 20. storočia bol široko – ďaleko rozšírený a obľúbený hlavne u západných civilizácií a na westernovom západe. Duel musel spĺňať niekoľko podmienok: obe strany museli súhlasiť, že do boja idú dobrovoľne, zo zodpovedajúcimi zbraňami, ktoré mohli človeka usmrtiť, s jasným a bezvýhradným súhlasom oboch strán. Bola to otázka cti. Základom boli 2 spoľahliví a dôveryhodní účastníci boja na život a na smrť. Obaja účastníci smrteľnej prestrelky si boli dobre vedomí prestúpenia zákona. Duel sa zrodil z túžby po pomste jedného zúčastneného (vyzývač), aby mohol očistiť svoje dobré meno a česť. Výsledok súboja nespočíval v tom, že jeden pripravil o život druhého, aby získal zadosťučinenie. Hlavným cieľom súboja bolo podstúpiť to najvyššie riziko za svoju česť. Pri súbojoch sa zväčša bojovalo s mečmi, čo v 18. storočí vystriedali pištole. Pre taký grandiózny záver si majetní páni dávali zhotovovať špeciálne duelové pištole. Či už sa táto fáma zakladá na povedačkách alebo skutočnosti, po tom, ako sa jedna strana zaútočila, sa mohla napadnutá strana vzdať a žiadať mier. Tento akt sa stal neodvratným, urážajúcim gestom zo strany žiadateľa, kedy symbolicky pred seba hodil rukavicu a vzdal sa.

#8: EUNUCHOVIA
Eunuch je kastrovaný muž. Kastrácia, ktorá spĺňala istú spoločenskú funkciu, sa zaužívala v mnohých spoločenstvách pred časom. Čínska kastrácia bola tradíciou, vnímaná ako trest (od dynastie panovníka Sui). Stala sa prostriedkom na rozpoznávanie, kto pracoval v službách cisárstva. Na sklonku cisárskej dynastie panovníka Ming sa nachádzalo v paláci okolo 70 000 eunuchov v službách. Eunuchovia v službách cisára mali nesmierny vplyv na riadenie politiky – boli považovaní za ministrov a s ľahkosťou dokázali ozajstných členov vlády zahnať do úzadia pre svoj spoločenský status. Kastrácia bola úplne legalizovaná. Počet eunuchov zamestnaných v cisárskom paláci klesol v roku 1912 na 470, kedy prestal vzrastať a úplne sa zastavil. Chlapci podstupovali kastráciu ešte pred pubertou. Tí, čo podstúpili zákrok boli v spoločnostivážení a vyhľadávaní pre ich nezvyčajný hlas a sopránové tóny, ktoré dokázali zaspievať. Ľudia ich často prezývali „Kastrované čudá ”. Čo bolo na škodu chlapcov, zákrok podstupovali vo veku, kedy si veľmi málo uvedomovali, o čo tým prídu – úplne pochovajú svoje hriešne chúťky so ženami a stratia svoju potenciu.

#7: PROSTITÚCIA
V dávnych dobách sa ženy, čo vykonávali najstaršie remeslo, nazývali „konkubínami ”. Dohľad a verejnú kontrolu nad nimi mali Eunuchovia. Konkubíni boli náhrada za neprítomnosti manželiek. Muži na vysokých postoch vydržiavali niekoľko konkubín. Páni si vydržiavali svoje milenky a tie mali len obmedzené právomoci, nikdy sa nevyrovnali právoplatným manželkám. Za deti, ktoré s nimi páni mali, sa verejne priznávali, hoci mali nižší status ako potomkovia z manželstva. Podľa historických prameňov sa dievčatá stávali konkubínami z vlastnej vôle alebo želania, respektíve príkazu rodiny, aby ju dobre zabezpečili a vrátila sa im investícia z výchovy. Dievčatá, ktoré sa stali konkubínami z donútenia, boli často krát len tovarom pre obchod s bielym mäsom ( už vtedy fungoval), alebo pánovými sexuálnymi otrokyňami.

#6: SEPPUKU
Seppuku alebo Hara-Kiri bola kľúčovou časťou Bushido – zákona bojovníkov nazývaných Samuraji. Seppuku sa využívala v čase núdze a životného rizika, keď bojovník padol do cudzích rúk a, aby čo najviac znížil svoju hanbu, radšej vykonal Seppuku, akoby sa mal poddať. Seppuku je vo svojej podstate pripravovaná a dobrovoľná samovražda. Bojovníci si zachovajú česť a odídu z tohto sveta dôstojne. Ženy, ktoré sa túžili stať Samurajkami, mohli „dôstojnú ” samovraždu ostrými mečami vykonať len za súhlasu svojho pána. Keďže vtedy dominoval feudalizmus, feudálni páni mali nad nimi dohľad a kontrolu. Samuraj sa okúpal, navoňal aromatickými esenciami, oblečený v bielom rúchu, slávnostne pre seba pripravil posledné obľúbené jedlo a len čo svoju obetu pre česť dokončil, smrtiaci samurajský meč musel byť položený na veľký, okrúhly tanier. V slávnostnom rúchu, katana vedľa neho (samurajský meč), sa pripravoval na svoju poslednú cestu života. Stihol napísať báseň pred smrťou. Mal spoločníka, mohol vyzliecť obeti kimono a pichnúť mu do brucha smrteľnú ranu nožom, tak aby sa mu podaril rez zľava doprava. Spoločník vykonal daki-kubi katanou, akt, ktorým mu sťal hlavu.

#5: ĽUDSKÁ OBETA
Ľudská obeta bola aktom obetovania sa pre vyššie božstvo. Rituálne vraždy boli obľúbené u rôznych kultúr, najmä pri Mayoch alebo Aztékoch. Obete sa rituálne vraždili ako dar pre bohov, ktorých si chcel kmeň udobriť a nakloniť na svoju stranu. Obeťami sa väčšinou stávali väzni, nemluvniatka alebo nepoškvrnené panny. Museli znášať smrteľné muky rôzneho druhu – zoťali im hlavu, upálili ich zaživa. Rituálne vraždy sa čoraz častejšie vytrácali z verejného povedomia. Mnoho náboženstiev ľudskú obetu zavrhlo a zákony vlád ju špecifikovali ako trestný čin. Napriek pokroku spoločnosti, krajiny tretieho sveta vykonávajú pohanské rituály s ľudskými obeťami.

#4: ZOŠÍVANIE NÔH
Zvyk, ktorý dominoval v Číne od začiatku 10. storočia až do 20. storočia. Podstupovali ho maličké dievčatká vo veku 6 rokov a niekedy aj mladšie! Zašité prsty na nohách obviazali vrstvami obväzu, aby viac nemohli rásť a zabránili tak ich prirodzenému vývoju. Chodidlo muselo merať od 10 do 15 cm. Namiesto toho, aby podporili zdravý vývoj, boli nohy strašne zdeformované a krvácali. Nôžky obete boli najskôr ponorené do kúpeľa zo zmesi bylín, ktoré mali za úlohu znecitlivieť končatiny. Prsty na nohách často krát odrezali do požadovanej dĺžky. Pred celou hrôzou sa nohy starostlivo pomasírovali a po zákroku ich opäť namočili do pripraveného roztoku zo zmesi bylín, ktorá mala urýchliť hojenie rán. Potom dokatované končatiny obviazali do bavlnených obväzov.

#3: SATI
Pochádza z hinduizmu. Pohrebný zvyk, ktorý je veľmi zriedkavý a v Indii špecifikovaný ako vážny trestný čin. Manželka príde o svojho manžela. Pri jeho pohrebe musí dobrovoľne odísť zo sveta a hodiť sa do jamy, kde horí telo jej mŕtveho manžela. Spôsob povinnej samovraždy. Sfanatizované veriace ovečky si povedali, že ženy sa takto musia zachovať vždy pri strate manžela, pretože bez neho stratili svoj sociálny status a celý život. Tlak zo strany medzivládnych a mierových organizácií dokázal, že sa v Indii spustila všeobecná debata, ako sa nato pozerajú miestni. Nezmyselnú obetu mali podstupovať hlavne bezdetné vdovy.

#2: DOBROVOĽNÁ MUMIFIKÁCIA
Budhistickí mnísi (Sokushinbutsu) vraj zahájili svoju smrť až do štádia mumifikácie. Pôsobiskom pochybných posmrtných praktík bola prefektúra v Yamagate a v oblastiach severného Japonska. Našli tam 24 mumifikovaných tiel. 3 roky sa živili len semienkami a orechami. Ťažko pracovali a namáhali svoje telo nedostatočnou stravou, aby sa duchovne očistili telo. 3 roky jedli iba kôru zo stromov korene rastlín, zapili to čajom, ktorý obsahoval jed z miazgy stromu Urushi. Používa sa na lakovanie dreva. Životospráva im prinášala neustále zvracanie, čoraz viac chudli a strácali telové tekutiny. Čo bolo najpodstatnejšie, zabíjalo to larvy a zabraňovalo hnitiu a rozkladu. Mumifikovaný mních prebýval v hrobke, kde musel byť v polohe lotusového kvetu. Vzduchová trubička a zvonček bolo celé vybavenie, ktorým disponovala hrobka. Každý deň svojím zvončekom zvonil a tak dával svetu na známosť, že je stále nažive. Keď zvonenie utíchlo, otvorili hrobku, trubičku z hrobky zobrali a zapečatili hrobku.

#1: TIBETSKÉ POCHOVÁVANIE POD HOLÝM NEBOM
Pochovávanie pod holým nebom alebo rituálne oddeľovanie končatín. Stalo sa veľmi obľúbeným v Tibete. Telo sa rozkúskovalo na niekoľko menších častí. Položili ho na najvyšší vrchol štítu. Ponúkli ho ako potravu pre slony a iné zvieratá, obzvlášť vtáky. Telo sa rozkúskovalo, vytrhli sa rebrá a priestor, kde sa všetko nachádzalo bol v blízkosti skál. Jedlo Tsampa – jačmenná múka s čajom a jutským maslom alebo mliekom, s prílohou ľudského bielkovín – ľudských pozostatkov bolo určené pre divoké zvieratá. Dokonalá pochúťka pre supov. Čínska komunistická vláda to zakázala a rituál kŕmenia supov stratil význam v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.

Zdroj: listverse.com, foto – ilustračné (flickr.com)